Cesta Do Aracci

Cítila som sa trocha.. divne. Pocity sa vo mne vlastne miešali spolu s pudmi a prvkami niečoho, čo by sa dalo nazvať sebazáchova. Cítila som chladnú zem na mistach, kde som sa jej pokožkou dotýkala. Zároveň som cítila mierne hrianie v oblasti chrbta a vnútornej strany stehien, lítiek, ramien a rúk.. muselo na mňa svietiť slnko. Pootvorila som oči a s bolesťou hlavy prišli aj prvé útržky môjho vedomia. Prvá a snaď základná otázka.. kde som? Zatiaľ sa mi podarilo posadiť len do sedu. Pretočila som sa na chrbát a pomaly som si sadla. Keď som otvorila oči, dokázala som ich mať od náporu svetla len prižmúrené. Nachádzala som sa na nejakej lúke a v diaľke som videla cestu. Sama som však nesedela na tráve. Vlastne som sedela na niečom.. čiernom. Neuvedomila som si, že je to spálená zem. Nachádzala som sa presne v strede vypáleného kruhu v poli a okolo mňa sa v blízkosti 2-3 metrov nenachádzala nič, než zničená zem a útržky čiernych konárov či kríkov. Ďalšia otázka bola už o niečo znepokojujúcejšia.. kto som? .. nedokázala som na ňu odpovedať. Až po dlhých minútach sa mi podarilo rozpamätať sa aj na moje meno. To však bolo vśetko.. aspoň zatiaľ. Vedela som že je to môj limit. Podarilo sa mi postaviť. Síce sa mi podlomili kolená no stihla som sa zachytiť o niečo pevné. Bola to rukoväť meča ktorý bol zabodnutý do zeme hneď vedĺa mňa.. bol naozaj veľký. Na krku som tiež cítila nejaký dotyk.. nejakej koženej látky prepletenej kovovými časťami. Bol to obojok no netušila som, ako som ho na seba dostala. Naozaj som bola zmätená. Telo mi okrem obojka a Červených vlasov, siahajúcich až pod pás, nezakrívalo žiadne oblečenie. Potrebovala som ho vôbec ? Mala som hlavu plnú otázok no žiadne odpovede.. ako nejaká hrozná nočná mora.

Po ďalšej strastiplnej chvíli som meč chytila do pravačky a pokúsila som sa ho potiahnuť. Bolo to ľahšie, než som očakávala.. aj keď ja som v danej situácii neočakávala nič. Ustúpila som o pár krokov dozadu a s mečom som v zemi vyrila menšiu ryhu.. mimovoľne. Proste bol dosť ťažký na to, aby sa zaryl do mäkej zeme aspoň jeden či dva centimetre hlboko. Po ďalšom porozhliadnutí som presne vedela, kam mám namierené. Okrem lúky a okolitej krajiny bola kúsok odo mňa cesta. Nevedela som na čo sa využíva no mala iný tvar než všetko, čo som videla v diaľke.. zaujímala ma. Pomalším krokom a s mečom v jednej ruke, ktorý som ťahala po zemi za sebou, som pomaly začala kráčať aź k ceste. Došla som až na ňu a následne som si to vybrala jedným zo smerov.. nevedela som kam to vedie, proste som ním išla. Ako zmyslu zbavená či úplne vymletá.. čo mi aj ostávalo okrem kráčania ? nič.

V diaľke som videla dym.. slabý dym ktorý sa plazil z komínov domov do nejakého. Nebola som odtiaľ ďaleko a keďže to bola ďalšia z vecí, ktoré som zatiaľ nevidela, zaujalo ma to. Rinčaví zvuk meča ktorý som ťahala po kamennej dlážke ich musel upozorniť už z väčšej vzdialenosti.. že naozaj prichádzam. Kto vie.. možno sa to niekedy stane nejakou známkou pre pohromu daného miesta. Zas tak ďaleko od pravdy by to nemalo. Uvidela som.. stráže. Teda konkrétne ľudí. Nevedela som čo tam robia. Videla som len to, že majú zbrane. Za nimi sa nachádzal podivný útvar pripominajúci bránu.. asi to brána naozaj bola. Nevedela som, či sa o niečo pokúsia. Rozhodla som sa ich však ignorovať a skúsila som pokračovať bránou do podivného zhluku budov, nazývaného mestom.

Moc som nevnímala priestor predo mnou. Keď prekrýžili kopije, takmer som do nich vrazila no po tom som spravila krok späť. Počula som hlasy, ich hlasy.. nerozumela som im však. Pohla som hlavou do strany, aby mi z očí padla vlasi bokom a ja som sa na nich mohla lepšie pozrieť. Mohli si všimnúť tu neprirodzenú farbu očí.. a hlavne to, že som namiesto obyčajných ľudských zorničiek mala dve šiśky.. ako nejaký predátor.. alebo skôr démon.
"Uhni.. špina." Zavrčala som no môjmu jazyku nemali ako rozumieť, nepadril do tohto sveta. Možno keby boli nejaký mágovia.. alebo démoni tak by vedeli, čo som im povedala. Môj hlas však znel chladne a zároveň s podtónom vyhrážky, takže im to aj tak mohlo dopnúť.

Nepamätala som si, že by som mala nejaký výcvik.. tréning či podobne.. vlastne som si nepamätala ani jeden z mojich predošlích súbojov. Popravde som netušila, že by som mohla nejak zareagovať na jeho útok. Aj keď si to však nepamätala moja myseľ.. moje telo si podobné situácie pamätalo viac než obstojne. Boli to len inštinkty, nič viac. reagovala som na ich pohyby bez toho, že by som nad tým nejak rozmýšľala. Prikrčila som sa, vďaka čomu kopija bezpečne presvišťala nad mojou hlavou. Pri tom som sa vśak zároveň trocha pohla dopredu a oboma rukami som schmatla rúčku obojručného meča. Následoval šikmý sek, ktorý mal strážnikovi rozpárať hrudný kôš a to už som sa nechala ťahať váhou meča do vzduchu. S dopadnutím som tento krát už so zvyslím sekom zaútočila aj na stŕaźnika, ktorý bol očividne paralizovaný strachom.

Bolo ich dosť. Teraz sa to však stalo ich nevýhodou. Nemohli moc manévrovať. Predsa len, nachádzali sme sa uprostred brány a či už chceli alebo nie, neboli sme od seba práve najďalej. Oni využívali zbrane na dlhšiu vzdialenosť a ja som svoj meč dokázala použiť aj na veľmi blízku.. odkiaľ som to ale vedela? Nebol čas na otázky, aj keď mi stále táto jedna vŕtala hlavou. Prvým dvom bodnutím kopijí som sa vyhla. Ďalśí útok sa o seba postaral v podstate navzájom.. boli naozaj vystraśený, inak by aspoň takticky ustupovali. Takto sa ma snažili ubodať navzájom a tak sa ich vlastné útoki medzi seba krížili a veľkú časť z nich som si nemusela ani všímať. Neustupovala som však, nechcela som im dať ten priestor na manévrovanie. Nejaký čas som sa hýbala hlavne do strán a snaźila som sa vyhnúť všetkým kopijám no v jeden moment ma prečíslili a bolo to tu.. Pocítila som krv, cítila som ju aj pred tým no vtedy to bola krv niekoho iného.. táto bola moja. Zorničky sa mi roztriasli a ja som zrevala.. nie však od bolesti. Holou rukou som vyrazila niekoľko kopijí po ich bočnej strane tak, aby mi neublíźili a zároveň som prekľúčkovala popod ne stále prikrčená až dosť blízko na to, aby som mohla napáchať čo najväčśie škody. Ďalší sek nemieril na hrude či ruky.. alebo hlavy. Tento krát sa obrovský meč ťahal po zemy a ja som ich chcela týmo sekom "oddeliť" od ich chodidiel. Bol mierený hlavne na kotníky. Síce som boal trocha v nevýhode kvôli tomu, že som bola úplne prikrčená pri zemi, aby sek bol moźný no.. ten kto nemá nohy .. nemá stabilitu, nemá svoj obranný postoj a nemôže spraviť už absolútne nič.

Zrazu bolo počuť kroky nejakého neznámeho človeka. Tvár mu zakrývala maska a bol zahalený dlhým čiernym plášťom. Zastavil sa pred bandou vojakov , ktorá sa tam navzájom mlátila. Tss. Osoba strhla zo seba plášť a až vtedy bolo vidieť kto vlastne tá osoba je. Dievča. Držalo dva meče a keď nimi sekla všetci vojaci padli mŕtvy na zem. Tak to by sme mali , teraz ďalšia špina , ktorú treba vyčistiť. Dievča sa pohlo bližšie k nej. Prešlo pár mŕtvol a následne na to sa rozbehlo k nej a začalo šermovať s mečmi.

Obrázok:

Meč presekol posledného gardistu a môj pohľad zaujalo dievča, ktoré zlikvidovalo tých niekoľko, ktorý sa držali vzadu. Nebola som unavená.. v podstate vôbec. Mala som na sebe zopár škrabancov no to bolo tak všetko. Ako sa ku mne rozbehla, zaregistrovala som jej dva menšie meče. Toto mohol byť menší problém. Rýchlo som k sebe môj veľký pritiahla  a začala som odrážať jej údery. Odrážala som ich však len záštitou a asi prvými 20 cm pri rúčke. Keby som mala rozhadzovať rukami s celým mečom, bola by som rozhodne pomalšia a ona by ma rozsekala. Nemohla som však večne ustupovať a len sa brániť. Na to aby som nejak úspešne zaútočila som sa však musela nechať trafiť. Odrazila som jeden zo sekov jej jedného meča a ako na mňa letel druhý nastavila som mu odklonila som ho holou rukou. Teda. Ten druhý nebol sek, inak by sa mi zasekla hlboko do ruky a to by nebolo nič príjemné. Z jej strany to bolo bodnutie a tak sa dalo odvrátiť po hrane čepele, ktorá mi však aj tak vytvorila na predlaktí nepríjemne vyzerajúcu reznú ranu. Keďže som vśak práve ten útok nevyrazila, ale odklonila, jej ruka by mala skĺznuť smerom ku mne, na čo som ju v momente chytila za zápästie. Druhou rukou som pustila meč a päsťou som jej vrazila do tváre, teda.. ak to všetko vyšlo tak, ako malo.

Tu už nastal trocha problém práve v tom, že dané dievča využilo mágiu a viac menej sa premiestnilo za mňa. Prudko som sa pootočila no aj keď som si nepamätala z môjho života.. viac menej nič, bola som si istá že mi neublíži. Bola to ale chyba, pred tým som mala predsa len celú svoju silu a obyčajný meč mojou pokožkou neprešiel, teraz však.. nie. Dopadla som na kolená a rukou som sa rýchlo zaprela o obojručák, ktorý bol v zemi kúsok odo mňa, aby som nespadla úplne. Keďže som sa však pootočila, nepreťala mi šľachy, našťastie, len sa mi zarezala do stehien čo však tiež nebolo vôbec príjemné. Niečo povedala.. nerozumela som jej. Z jej tónu som vśak približne vedela čo svojimi slovami myslela. Napadla ma spraviť ešte jedna vec no na druhú stranu som dokázala povedať, kedy už nemalo zmysel bojovať ďalej. Keby ten krok použila znova, len by som tým ešte mohla prísť tento krát o celú končatinu. Mala som ale svoju hrdosť. Pozerala som sa dievčaťu priamo do očí, neuhýbala som. Proste som čakala na to, čo spraví. Rozhodne som sa ale netvárila moc ako porazená, skôr pobúrene.. naštvane a podobne.